Sv. Ignác z LoyolyIgnác získal mnoho duchovných skúseností a rád sa delil s ostatnými o to, čo ho Boh ako dobrý učiteľ na jeho ceste duchovného života naučil. Svoje skúsenosti zhrnul do knihy Duchovných cvičení, ktoré nie sú len intenzívnou školou modlitby, ale súčasne vedú človeka k pochopeniu vlastného života, jeho počiatku, cieľa a zmyslu.

Cieľom duchovných cvičení je spoznať to, čo nám nedovoľuje žiť v plnosti, a zbaviť sa toho, hľadať a nachádzať Božiu vôľu pre svoj život; hľadať, aký plán má Boh pre náš život, a rozhodnúť sa ho realizovať. Pomocou duchovných cvičení môže človek usporiadať svoje vzťahy, vzťah k sebe samému, k Bohu a k ostatným stvoreniam. Duchovné cvičenia môžu byť pre každého človeka hlbokou skúsenosťou Božej lásky, predovšetkým cez skúsenosť nesmierneho Božieho milosrdenstva a odpustenia, časom uzdravenia a duchovného posilnenia. 

Sv. Ignác si od svojho obrátenia písal poznámky o duchovných zážitkoch, ktoré neustále prehlboval. Rozvinul vlastný duchovný prístup, ktorý popísal v knihe: Duchovné cvičenia. Výrazom „duchovné cvičenia“ sv. Ignác v knihe Duchovných cvičení v prvom bode označujeme: „akýkoľvek spôsob spytovať si svedomie, rozjímať, kontemplovať, ústne i v duchu sa modliť a iné duchovné činnosti. Lebo ako prechádzať sa, kráčať a bežať sú telesné cvičenia, práve takisto sa volajú duchovnými cvičeniami všetky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše.“ 

Ignác zažil vo svojom živote stretnutie so živým Bohom. V blízkosti Manrézy pri pohľade na rieku Cardoner sa mu dostalo od Boha vnútorné svetlo, v ktorom pochopil a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery v Boha, zo vzdelanosti a to s takým jasným osvietením, že sa mu všetko zdalo nové: „Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatich dvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz (Rozhovory pútnika, 30)“.

Bol tak fascinovaný týmto Bohom, bol tak pretvorený, že považoval všetko predchádzajúce, minulé za nič. Cítil sa v blaženom stretnutí s Božou láskou osobne oslovený a pozvaný všetko opustiť. A tak aj urobil. On, ktorý pôvodom a výchovou bol vedený k starostlivosti o svoj výzor, začal zanedbávať svoj zovňajšok. Nechal si rásť vlasy a nechty a viedol život odlúčenosti. Boh sám mu postačoval. Ale Boh ho nechcel mať iba pre seba. Poslal ho naspäť k ľuďom. Teraz sa začal Ignác znova zaujímať o veci sveta a prijímal postupne, čo život požadoval a čo mu mohlo poslúžiť v komunikácii s ľuďmi. Keď sa teraz vrátil do sveta, nerobil to pod vplyvom svojich prirodzených túžob ani z neusporiadaných žiadostí svojho srdca, ale z iného podnetu. Teraz stál na novom základe. Pýtal sa, čo chce Boh od neho pre ľudí. Nechal sa viesť Bohom. Jeho horúcou túžbou bolo svedčiť medzi ľuďmi o tom, čo sám skúsil pri svojom stretnutí s Bohom. Tak ho nachádzame na jednej strane plne zaangažovaného vo veciach sveta, na druhej strane v odstupe voči nemu. A v obidvoch prípadoch s veľkou rozhodnosťou sa usiluje rozvíjať Božie kráľovstvo.

Pri bežných uzavretých duchovných cvičeniach sa človek utiahne na vhodné miesto, napr. do exercičného domu, kde sa v pokoji môže venovať modlitbe pod vedením duchovného sprievodcu. Pre tých, ktorí sa pre neodkladné záležitosti nemôžu vzdialiť z domu, ponúka Ignác možnosť vykonať si duchovné cvičenia takým spôsobom, keď základom je každodenná osobná meditácia, ktorú si môže každý vykonať individuálne doma. Je dôležité nájsť si dostatočný čas na túto meditáciu a vhodný priestor, kde môžeme nerušene meditovať nad Božím slovom.

Foto: Peter Buša SJ, obraz sv. Ignáca počas meditácie v Manrese